Podobne ako Richard Sulík a množstvo iných ľudí  systém koncesionárskych poplatkov považujem za absurdný. Obzvlášť po nedávnej zmene zákona. Navyše na nádejnom politikovi oceňujem, že si dáva námahu zrozumiteľne, presvedčivo a inteligentne argumentovať. Keď do našej firmy dorazili hárky, na ktorých sa zbierali referendové podpisy, neváhal som a podpísal. Urobil som chybu.

Oči mi otvorila aktuálna maďarská melodráma
s referendom o poplatkoch v školstve a zdravotníctve. Netreba dlho
hádať v akom zmysle - jednoducho, o takýchto veciach by ľudia nemali
rozhodovať plebiscitom. Je zvláštne, že som podľahol čaru Richarda
Sulíka, pretože sa inak považujem v otázke referend za skeptika. Ak
politika ponúka voličom ohromné pole na prejavenie najväčších
iracionalít, pudov, vášní a predsudkov, referendum ho ponúka
dvojnásobne (viac na tému iracionality voličov Bryan Caplan).

Ak
je nevyhnutné mať referendum ako ústavnú možnosť, prihováral by som sa,
aby bolo obmedzené na otázky vstupu krajiny do medzištátnych zväzkov.
Ak vôbec. Referendum o vstupe do EÚ ukázalo, že nechýbalo veľa
a nezúčastnil by sa ho dostatočný počet voličov, aby bolo platné. Čo by
sa udialo v prípade neúspešného referenda, si nechcem predstavovať.

A teraz
dôvody môjho odporu. Nebudem sa doširoka zaoberať právnymi problémami.
Zoberme si Sulíkovo referendum - technicky nejde o plebiscit týkajú sa
štátneho rozpočtu, či daní, čo slovenská ústava zakazuje. Prakticky
áno: ak by voliči zrušili koncesionárske poplatky, ich rozhodnutie by
ovplyvnilo štátny rozpočet.

Druhý dôvod je vážnejší:
referendová otázka je príliš náchylná k manipulácii. Priemerne podkutý
psychológ, či behaviorálny ekonóm dobre vie, ako možno voľbu ľudí
ovplyvniť kontextom či formuláciou otázky. Referendum s vhodne
zmanipulovanou otázkou je spôsob vydierania vlády, nie ušľachtilý
nástroj na prejavenie „vôle ľudu".

A tretí, najvážnejší dôvod:
v referendách o koncesionárskych poplatkoch, poplatkoch u lekára, či
poplatkoch v školstve nerozhoduje volič len o vlastných peniazoch, ale
najmä o peniazoch iných ľudí. To sa síce v demokraciách nepriamo deje
aj v parlamentných voľbách a priamo pri hlasovaní parlamentu, ale
bariéry sú predsa len väčšie. Zákon najskôr musí niekto napísať,
pripomienkuje sa, lobuje sa, rokuje o ňom vláda, potom poslanci. Aby
bolo jasné - nie je to záruka, že sa neprijme hlúpy zákon, dennodenná
realita nás presviedča o opaku. Ale tá istá realita hovorí, že aj
populista ako Robert Fico musí ustupovať od najšialenejších nápadov
a hľadať prijateľnejšie kompromisy.

Spätne som si uvedomil, že
pri podpise petície za Sulíkovo referendum som sa zachoval iracionálne.
Prevážili vo mne pudy, lebo jeho iniciatíva je v súlade s mojim
svetonázorom. Ale keby napríklad zbieral niekto iný pred dvoma rokmi
podpisy za rušenie poplatkov u lekára, bol by som prvý, kto by kričal,
aký je to demagogický, neuvážený a nebezpečný ťah. Účel skrátka nesvätí
prostriedky, ak má byť cenou otvorenie Pandorinej skrinky zvanej
referendum. Takže síce trochu neskoro, ale predsa: hovorím áno zrušeniu koncesionárskych poplatkov, nie referendu o ich zrušení.