Rezort
hospodárstva pripravil opatrenie, podľa ktorého obchody s menej ako
piatimi zamestnancami nemusia investovať do registračných pokladníc,
aby boli schopné tlačiť ceny v korunách aj v eurách. Argumentuje
vysokými nákladmi. Povedané inak, verejný záujem – orientácia ľudí
v cenách pred ostrým štartom eura – nie je hoden toľkých peňazí.

Teraz iný príklad. Ministerstvo financií plánuje donútiť
podnikateľov investovať do vybavenia registračných pokladníc, aby
s nimi nebolo možné manipulovať. Argumentuje daňovými únikmi, hoci ich
nevie vyčísliť. Povedané inak, verejný záujem – ochrana pred údajnými
daňovými únikmi – je zrazu hoden stoviek miliónov korún, ktoré budú
musieť firmy investovať.

A ďalší príklad: koncesionárske poplatky relatívne viac zaťažujú
menších podnikateľov. Aj tu je vraj verejný záujem – obludnosť zvaná
verejnoprávne médiá – hodný zvýšenia zaťaženia. Pracovná zdravotná služba
paušálne zaťažuje byrokraciou aj poplatkami relatívne viac menších
podnikateľov, ale je to vraj vo verejnom záujme. Zvýšené odvody
nadštandardne zarábajúcich zamestnancov relatívne viac zaťažujú menšie
firmy, ale je to vraj vo verejnom záujme.

Prečo je niekedy verejný záujem dôležitý bez ohľadu na náklady
a niekedy nie je? Taká je politika, znela by triviálna odpoveď.
V skutočnosti je to jeden z najhlbších problémov verejnej správy: hurá systém
výroby zákonov a regulácií, kde sa príliš nenosí dôsledná analýza.
Pritom by malo platiť, že dôkazné bremeno je na strane navrhovateľa
dane, poplatku alebo regulácie. Mal by byť schopný vyčísliť náklady,
zmerať efektívnosť a predvídať dôsledky.

Prax je taká, že vyčísľovať náklady sa úradníci väčšinou obťažujú
len pri daniach, odvodoch a poplatkoch, kvalitu odhadov teraz nechajme
bokom. Zmerať efektívnosť sa väčšinou neunúvajú vôbec. Pritom otázka,
či tisíc korún na zamestnanca za zdravotnú službu – dve miliardy korún
ročne – prispeje k zlepšeniu zdravia, je kľúčová. A je bez odpovede.
So schopnosťou predvídať je to ešte horšie. Ministerstvo práce možno
chcelo vytrestať bohatých. No z pohľadu zamestnávateľa jednoducho
v priemere zdražela pracovná sila a vzrástla suma odvodov, ktoré platí
Sociálnej poisťovni. A pocítiť to môžu všetci zamestnanci, nielen
manažéri.

Problém je, že takáto kaskadérčina má väčšinou rozptýlené dôsledky
a nie je ich priamo vidieť. Podnikateľské prostredie je príliš
abstraktný pojem, administratívna a poplatková záťaž podnikateľov je
politická nuda a ekonomika utešene rastie. Realistický pohľad hovorí,
že kvalita regulácie, schopnosť kalkulovať, predvídať a formovať
žičlivé prostredie na biznis dramaticky stúpnu na cene, až keď sa
vyčerpajú zdroje súčasného vysokého rastu – najmä vstup do EÚ a prílev
priemyselných investícií, ktorému pomáha lacná pracovná sila. Dovtedy
si dosýta doprajeme luxus úletov vo „verejnom záujme“ všetkého druhu aj
luxus považovať slovo „reforma“ za formu nadávky.